POZNÁŠ TO ROK ČO ROK

POZNÁŠ TO ROK ČO ROK
((NE) JASNÁ SPRÁVA O KONCI SVETA :) )

Koncoročné bilancie, hodnotenia fungovania spoločnosti, nabádanie úcty k zákonu, reči za spravodlivosť, morálku, reči o fungujúcom a dokonca právnom a vraj sociálnom štáte. Počuješ to ako nadstavbu na sľuby predvolebné, povolebné, koncoročné predsavzatia. Najmä z úst politikov a to na štátnej či samosprávnej úrovni. Vidíš (nielen) vianočné kamarátske objímania, odškrtávania splnených sľubov, manévre so štatistikou, ohýbanie paragrafov a spravodlivosti zástupcami štátu, práva a spravodlivosti, advokátmi, súdmi a vidíš ohýbanie čísel, výkazov, výsledkov. Vždy a stále dookola to isté, každý rok. Bilancie, čísla, HDP, (hrubý domáci produkt), všakovakí rečníci na obrazovkách, v novinách, všade. Všakovakí odborníci na teplú vodu, na politiku, život. Na druhej strane poslucháči, ktorí majú (aspoň dúfam aj zatiaľ) svoj názor na veci verejné a teda na svoj údel v spoločnosti a viac menej konfrontujú predkladané so skutočnosťou. Konfrontujú a komentujú, už síce nie na odľahlom mieste bez odpočúvajúcich zriadení, (snáď ešte niekomu niečo vraví výraz ŠTB) čo bolo v minulosti, avšak, tak ako predtým, vlastne zväčša márne. Nieto ako a kde dopracovať sa k náprave. K účinnej, nie k sľubom k nápravám. Nieto uší čo by vyslyšali hlasy kritiky a ponúkanej pomoci, nieto tých, ktorí by sa naozajstne chopili problémov a vyriešili ich. Tí, ktorých sa to týka, to náležite odignorujú. Tí, ktorí by to mali riešiť, žijú v iných dimenziách. Iní nemajú kompetencie, kapacity, iní zase nerozumejú problému lebo sú dosadení na to, aby počúvali a netýka sa to ani ich úzkej špecializácie a vysokého postu a z výšav svojej funkcie problém ani nevidia. Iní to zase prepošlú iným, kde to odignorujú a či vrátia späť, čím sa uzavrie byrokratický kruh, z ktorého nieto úniku, v strede s bezmocným občanom, ktorý z toho kruhu nevie ujsť. Takže máme na rozdiel od rozprávky, krátkych, úzkych a krátkozrakých. Hm, byrokratov, s koncoročnými odmenami, sami sebe, platom trinástym, štrnástym... ala kapitán.

No, lenže život sa dosť líši od rozprávky, kde dobro na konci víťazí nad zlom, v čo veríme už od detských čias, ale čo v živote a najmä u nás, zas tak príliš často nebýva.

ROBIA SA NEUSTÁLE TIE ISTÉ CHYBY

v riadení spoločnosti, bez ohľadu na orientáciu politickej moci, neustále sa plátajú následky, žiadne nachádzania príčin a ich predchádzanie. Pravidlá hry nastavené na závislosti na politickej moci. Neustále nastavovanie dlaní ku fondom, dotáciám, neustála závislosť obcí, ľudí, na vládnej a politickej moci, závislosť spotrebiteľa na obchodných reťazcoch, čo nám odstavili chov a pestovanie a ponúkajú aj šmejdy a mŕtve zaéčkované jogurty. Závislosť na pomoci, ktorá nie je zadarmo, závislosť nie nepodobná koloniálnym manierom, prípravou odbytíšť, svojho biznisu na cudzom území.

„Neoplatí sa, nemáme také dotácie ako vonku!“ hovoria domáci výrobcovia potravín a asi márne smerujú hlas ku kompetentným k náprave. To je však úloha ministerstiev, aby v rovnakom hospodárskom priestore únie fungovali rovnaké pravidlá. Určite sa neodkloním príliš od klasickej ekonomiky, ak tvrdím, že najlepší je funkčný trh bez privilégií, nerovnosti, bez dotácií, bez deformovania postavenia dotovaných zvýhodnených výrobcov, voči tým bez finančných príspevkov. Lenže dotácie, deformácie rozličného druhu existujú a pokiaľ politici budú vládnuť svetom, budú fungovať aj rozličné dotácie, s patričnými riadiacimi, rozhodovacími, kontrolnými orgánmi, komisiami, agentúrami, obsadenými politickými stoličkami, čo predstavuje ďalšiu schovanú moc a rozhodovanie. Dotácie však nie sú žiadnym darom, z Marsu, ale smerovanou platbou do cielenej skupiny a to všetko z našich daní a výsledkov našich výkonov a práce a nik si neuvedomuje, alebo len málokto, že sú to peniaze nám politikmi vzaté a dávané najlepšie tam, kde sa to každého dotýka, kde to denne cíti, najlepšie do potravín, podľa takýchto jednoduchých populistických cieľov politikov. Veď ktorý politik je lepší? Ten, čo zníži cenu potravín, alebo ten, čo naopak nie? Lenže dotácie na zníženie ceny sú vykrývané z vyzbieraných daní a stále sú to spojité nádoby. Dane by mohli byť menšie a účelnejšie využité než na umelo dotované lacnejšie ceny potravín zdeformované percentami dotácií priložené politikmi ako svoj volebný ťah a programom pre svoj úspech. Ťah, na ceste za úspechom. Úspechom jeho, ich politiky. Lenže cena potravín, ak je dotovaná, tak nech si každý spomenie na mínus tristopercentné dane z obratu na mlieko, čo bola dotácia štátu z daní, príjmy pracovníkov družstiev bez odvodu daní. A nech si spomenie, ako sme kritizovali takú nerovnováhu trhu, deformáciu podnikania. Máme to späť. Nuž preto, lebo populizmus takého druhu drží každého politika pri moci a to bez ohľadu na jeho politickú orientáciu. Preto dotácie fungujú a budú a sú v móde a to všade. Za prvé ako nástroj moci a za druhé, ako korupčný činiteľ udržania si moci v obrovskej mašinérií vzťahov, korupcií, mocenských ťahov.

Prázdne polia, lesy bez stromov. Spustošené fundamentálne elementy života, voda, vzduch, príroda. Krátkodobé zisky spriaznených duší, no s obrovským zadĺžením zbytku spoločnosti s nekrytým úverom pre naše vnúčatá do budúcna. Kamarátske pravidlá, kamarátske rozdávanie, nastavovanie pravidiel tými a tým, ktorým sme paradoxne dali moc. A tam je tá úžasná šanca ku korupcii, následne neschopné sprofanované súdnictvo, sprofanovaní advokáti, prepojenie vládnutie a podsvetie, skorumpované úrady tváriace sa, že bojujú s korupciou. Nové a nové úrady, vyšetrovatelia, riešitelia. Noví byrokrati. Ďalšia a ďalšia réžia štátu. Z našich. A štát sa tvári, že mi, nám, slúži. Mám pocit, že je to naopak. Tuším, že v tom pocite nie som sám.

Plácame nové asfalty na staré vozovky bez ohľadu na príčiny porúch, porušujeme technologické postupy, len aby sa vyčerpali koncoročné peniaze a tešíme sa, že máme opravené cesty a nestále sa k tým opravám vraciame a opäť nadávame na zlý stav ciest.

Pridávame chémiu do jedla a tešíme sa, že sa lacno najeme a pridávame následne robotu, zdravotníctvu, farmaceutom a hrobárom.

Učíme ľudí robote a pritom sme už celé generácie podpornými sociálnymi dávkami ich robiť odnaučili.

Školstvo sme úspešne odizolovali od praxe a potreby spoločnosti, vysoké školy vyvstali na základe finančného hodnotenia počtu študentov.

Vraciame sa, ale akosi pomaly ku prírodnému pestovateľstvu a chovu a vravíme tomu bio, namiesto toho, aby sme doterajšie chemické pestovanie nazvali „chemo“ a to vyhodili z nášho jedálnička.

Tešíme sa z automobiliek, čo tu produkujú spôsob, nový prototyp konzumného sa správania sa a života, tešíme sa z počtu áut v domácnosti potrieb a nových parkovacích miest na úkor našich pľúc vo forme zelene a vegetácie a mladí umierajú na kardiovaskulárne choroby, ako dôsledok nedostatku pohybu a pracovného stresu v honbe za prostriedkami, keďže stredom ich vesmíru sa stalo pohodlie a honba za pohodlím, bez rozpoznania hraníc svojich potrieb.

Odložené deti neustále pracujúcich rodičov, netušia, že slivka rastie na strome a mlieko nie je vyrobené v továrni (zatiaľ) a rozprávky poznajú len z televízie a nie z úst svojho rodiča, či z knižky.

Učíme sa žiť, ale asi len z Googlu, podľa návodov na šťastie, ktoré sa dajú, ako ináč, kúpiť, nevidíme svet, súvislosti, ranné zore a srnku poznáme len pri pokrivení blatníka na svojom uháňajúcom tátošovi. Vidíme len seba, maržu, zisk, svoje karty a konto, svoje záujmy, koľko toho máme a čo si môžeme dovoliť a akí sme napapaní na tom selfíčku, že si môžeme dovoliť aj vyhadzovať.

Skúšame, čo si ešte môžeme dovoliť ťahať z úveru človeka voči budúcnosti. Z nekrytého úveru. Už sme za svoje blaho vsadili zdravie a budúcnosť našich detí, už o budúcnosť pripravujeme aj svoje vnúčatá... Nestačí zdvihnutý varovný prst Zeme.

Budujeme automobilky a nielen tie, na úrodných poliach a už roky nemáme pre nich vyučenú pracovnú silu a nezamestnaní odchádzajú von.

Dáme si odplaviť pôdu, vodu, spôsobíme slabosť a choroby lesov, vyrúbeme ich, niekto ich speňaží a spoločne potom vynakladáme prostriedky na ich akože obnovu, čo je znova len chystanie na ďalšie a ďalšie vyrúbanie a zisk, na princípe brať všetko a nevrátiť hore a prírode nič. A ešte to vykazujeme ako pozitívum, HDP.

Znova a znova idú peniaze dolu vodou, pretože si spôsobujeme povodne a tie riešime odkanalizovaním prírody, namiesto jej zadržania, lebo voda je tu život už po milióny vekov a bude, aj keď človeka už nebude.

A tak nepestujeme, nie je pomaly na čom, ak aj je, ide o zbedačenú zachemizovanú a zerodovanú pôdu, nechováme a ak chováme, vybijeme stádo, lebo sa tam v maštali chemizovalo, alebo sa chov nakazil, ako dôsledok spôsobu chovu, nie je čo spásať, lebo nesejeme, nepasieme a radšej ideme na úrad práce, potraviny prídu a lacnejšie, dotované a schemizované, aby prežili transport z druhého konca kontinentu. Prídu, zahlcujú nám potom neustále kamiónmi cestnú sieť a tešíme sa z obchodnej bilancie a nadávame na upchaté cesty, dopravné problémy, chceme viac ciest a menej pôdy, lesov, lúk, čo nás živia, pomaly sa trávime chémiou a následkom toho aj mutujeme a meníme sa. Nie k lepšiemu.

Nezberáme odpad, ani fľaše, nevykupujú sa, pretože neboli kúpené v dotyčnej predajni a tak máme všade bodrel a smetiská.

Recyklovateľné materiály nevykupujeme, zato pýtame za odpad peniaze a stále vyššie a vyššie, čím spôsobujeme nové a nové nelegálne skládky a pýtame následne podpory na zriadenie ďalších skládok a na likvidáciu nelegálnych skládok, čo vznikli ako logické vyústenie platby za odpad.

Skládky a uložené obaly nášho konzumu registrujú naše telá a cez pľúca, žalúdok, pokožku, srdce, ľadviny, pečeň, pohlavné orgány, reagujú tak, že máme vyrážky, alergie, astmy, rakoviny, neplodnosť, poškodenú krv a mozog, mení sa nám DNA a tak pýtame ďalšie peniaze na zdravotníctvo, na výskumy, aby zistili, že čo všetko nám škodí, k radosti farmaceutov, čo následne by mali vyvinúť zázračný recept na spomínané neduhy. Nevyvinú.

Plasty máme už v pitnej vode, zatiaľ je to podľa zodpovedných v nevinnej rovine makročastíc, a tuším aj mimo kontrolnej metodiky a legislatívy (čo nevieme namerať, alebo legislatívne nemusíme, akoby nejestvovalo), ja si však spomínam na všemožný azbest používaný takmer všade a dnes je to nebezpečný materiál, poškodzujúci pľúca, s potrebou špeciálnych postupov na jeho likvidáciu. Treba si spomenúť na povojnové DDT ako likvidátor tzv. škodcov na našich poliach, ktorý bol neskôr po zistení následkov, zaradený niekde do chemických zakázaných látok, snáď až bojových.

Hráme sa na jedlo, ktoré, nie je tým, čo by malo byť. Fejk, napodobenina, náhrada, lacný odvar originálu. Tričká hrajúce sa na značkové a preto moderné, hračky, ktoré vedia byť aj nebezpečné, politici, čo sú iní, než ako sa prezentujú.

FEJK,

to je to moderné slovo presiaknuté falošnosťou a pretvárkou, čo tu dnes pasuje a panuje. Stiera sa rozdiel medzi poctvivosťou a klamstvom, každému je to jedno, stiera sa hranica dobra a zla, zločinci sa stavajú hrdinami. Ľudia sa správajú ako fejk. Miznú hodnoty ako priateľstvo, kamarátstvo, pomoc, poctivosť. Veď predsa firma vie, že používa lacné napodobeniny, éčka, farbivá, nekvalitné zbytky, to všetko predáva pod honosnou značkou, či názvom, či s iným skutočným zložením, než na obale deklarovaným. Vie to manažér, ekonóm, zásobovač, prepravca, účtovník, robotník a všetci nás balamutia. Fejkujú. Každý oblbuje. Napriek existencii zákona o skušobníctve, preukazovaní zhody výrobcom, certifikácií a hodnotení výrobkov. Všetci sme v kolotoči oblbovania. Povedať pravdu, či byť poctivý, to je ale naivka! Tak si vzájomne do kolečka škodíme a tešíme sa zo zarobených peňazí. Tie však smrdia sírou. Nadávame iba na politikov, nie je to celkom správne. Keď vlastne skoro všetci fejkujú. Tu je prvý pilier problémov. Prestaňme sa vzájomne oblbovať! Povedzme si pravdu a robme všetko pre pravdu. Všetci.

Bijeme sa o eorofondy, výzvy, robia sa projekty, dokumentácie, lietajú provízie, všetko na objednávku nejakého účelu. Nie podľa potreby riešenia problémov budov, objektov, ale podľa obsahu výziev. A tak zrazu máme zateplené hasičské zbrojnice na odstavené vozidlá a zároveň zimu v nezateplených školách, vynovené obkladačky, nové rozvody v sociálkach škôl a zároveň zatekajúce a nezateplené fasádne steny za nimi. Potemkiáda. Tieto štátne dary sa stali jedinou možnosťou, ako si obec zabezpečí nejakú tú finančnú záplatu na jej majetku, tak hor sa na ne. Žiaľ je to tak.

Tak ako nezmyselne nastavený daňový systém, či DPH ako živná pôda pre podvody, kriminalitu, dotačný systém, čo zrodil agrobarónov na dotáciách na pôdu, čo nevytvárajú hodnoty, len papajú dotácie, energetická lobby čo nám žerie naše lesy, to všetko pekne schované pod rozvojové trendy, podporné programy, dotácie, akože zelené prístupy a energie. Pre vyvolených. V skutočnosti krádeže storočia. Škody spôsobené dlhodobou zlou činnosťou človeka zvalené na chudáka chrobáka, čo len upratuje nahromadený bodrel po ľahostajnosti a hlúposti človeka. A to všetko dokonca napĺňa priaznivé a skresľujúce čísla o životnej úrovni, predkladané nám ako HDP. Ekonomický ukazovateľ, produkt, ktorý skrýva vybitú prírodu, chémiu v našich útrobách, varovné onkologické čísla, čo si následne vykupujeme žltými narcismi - odpustkami v boji proti rakovine.

Vývin, taký aký tu funguje je sinusovkou húpajúcou sa na vlnách pokusov a omylov. Objavujeme teplú vodu, keď sa vraciame ku gazdovským princípom hospodárenia, obrábania pôdy a chovu, uchovávania si živín a vody v krajine, kde žijeme. Objavujeme tu hodnoty ľudí, ktorých riešenia by sme mali mať stále pred sebou ako encyklopédiu múdrosti a nemusí to byť len povedzme baťovský, či čisto ekologický či environmentálny princíp. Existuje tu množstvo zdravo uvažujúcich ľudí, bojujúcich za trvalo udržateľnú budúcnosť tejto planéty. Len nie sú v politike a tak zostávajú rojkami niekde v úzadí a spoločnosť o nich nevie a nevie ohodnotiť, ani ich prínos, sú predmetom posmeškov a útokov, prepadajú sitami pravidiel hodnotenia nastaveným súčasným konzumným pohľadom na svet.

A STÁLE VIAC ZO ZEMI BERIEME NEŽ JEJ VRACIAME. Výsledok je úplne jednoznačný...

Spoločnosť sa zacyklila a funguje na biznis plánoch tých, ktorým to zatiaľ vyhovuje. Potrvá, kým aj oni, prídu na to, že sa nedá odizolovať od spoločného vzduchu a že rovnaký osud poškodeného človeka stihne aj ich.

Takže toto je svet, ktorý sa nám tu podsúva v priaznivých koncoročných číslach. Obávam sa, že nastávajúci rok nebude o nič priaznivejší než tie predchádzajúce, lebo, ak to čitateľ pochopil, že nehovorím o číslach, ale o realite a kvalite života. Tá sa číslami asi ťažko vyjadruje.

PF?

Nadväzujem na príspevok

https://kravcik.blog.sme.sk/c/254527/Nastal-cas-vytvorit-konkurenciu-vodarenskym-spolocnostiam.html

Ja, v čase svojho projektovania stavieb som neustále presadzoval, (vlastne som sa márne snažil) ostrovné systémy, sebestačnosť bývania, žitia, eko prístupy, čističky, kolotoč vody, energetickú sebestačnosť, alternatívne dopravy, biohospodárenie, gazdovský princíp hospodárenia, logiku správania sa, ergonomiu, poéziu prostredia, zeleň, ekonomiku užívania, zdravé bytie... Lenže všade som vídal udivené a zhrozené tváre investorov, ktorí akurát videli svoje prachy, veciam nerozumeli, nechápali význam opatrení, význam užívateľských šetrení. Zhrozený som vnímal apatiu až tuposť vnímania, resp. nevnímania, nepochopenie fungovania prírody a diania. Žiaľ takýto prachatí diletanti nám často čosi vnucujú, presadzujú. Videl som množstvo stavieb, kde vďaka omietkam, budúci stavebníci nevedia čo kúpili a do čoho sa nasťahovali. Žiaľ, tak to funguje aj teraz.

Bolo obdobie a denne do nás hučalo štátne rádio, bolo to asi v čase nejakej novely vodného zákona, o povinnosti nehnuteľnosti napojiť sa na kanalizáciu a vodu, čo mi pripadalo za účelové a priam katastrofické. Monopolné správanie sa a arogancia. A postavil sa na tom zákon. To už je riadna dávka arogancie!

Prečo?

Voda v zdrojoch v urbanizovaných územiach je buď zničená, alebo už nie je. Prvý prípad má na svedomí priamo tá urbanizovaná oblasť, čo práškuje a chemizuje, vyhladzuje život, aj ten svoj, druhý prípad, obdobne, najmä však odkanalizovaním krajiny, výrubmi,(ne)hospodárením s pôdou.

A čujme, štát to ešte podporuje a vnucuje mi hlúpe riešenie. A vyzerá to, akoby zachraňoval. Pre bežného a málo informovaného občana, vlastne potešujúce: Privedú mi domov vodu spoza siedmich hôr a dolín, lebo moju studňu mi zasvinilo JRD, či strojnotraktorová stanica, kde pracujem. Ani o žumpu sa starať nemusím a v noci pri vypúšťaní do uličného rigolu tŕpnuť... a veď to robia všetci. Ale zaplatím si za to, čo už je horšie, musím viac pracovať, viac navyšovať HDP, platiť dane, poplatky... a na konci, ani dôstojný dôchodok. Hlúpy štátny kolotoč. Nuž tam sa občan dostal so svojou slepotou a nevnímaním, toho, čo si naši predkovia chránili a vážili. Oni totiž nikdy nevyťali les nad dedinou, nedali si odplaviť pôdu, živiteľku.

Prečo je to tak?

V štáte riadenom úplatnými a hlúpymi politikmi, vždy funguje princíp zdierania a okrádania, vládnutia a ak sú to grázli na entú ako títo, všetky počiny vládnutia vedú k tomu, aby mali z toho prachy. A každý počin, fond, investícia, je len prostriedkom ku napchatiu si vrecák. Aby boli prachy, pre úplatky a manipulácie pri koryte, ovládanie krajiny.

Budúcnosť je vpísaná do územného plánu

Nadpis evokuje, že ide o nejaký populizmus, zavádzanie, senzáciu. Nie nejde.

Žijeme v urbanizovanej spoločnosti a či to chceme, alebo nie, vieme a či nevieme, je to tak.
Moderná spoločnosť sa už svojim vplyvom na túto planétu nemôže chovať chaoticky. Už to nie je o love mamutov, pastvinách pre svoj domestikovaný dobytok, či presídľovaní kvôli získaniu nových zdrojov obživy, či obmene DNA.

Človek vo svojom počínaní zanecháva v dejinách Zeme hlbokú brázdu. Brázda pokroku, vynálezov, činov pre záchranu a obnovu tejto planéty, ale i úpadku, vojen, genocíd, -izmov, znovu vstania. Vnímame to učebnicovo, virtuálne a tvárime sa, že sa to nás, aspoň podľa mňa, väčšiny netýka. Že život šliape svojim tepom ďalej a moje malé "ja" to nezmení. Ak to malé "ja" vôbec chce. Asi chce. Veď chce viac zarobiť, ale menej pracovať. Chce mať to, ale aj ono, aj tamto a hento. Niektorí chcú mať skrátka všetko a potom žijú v názore, že je to ich dosiahnuté šťastie. Iní to vidia celkom inak a vidina šťastia je v kruhu svojich milovaných. Byť zdraví, aj keď v chudobe. Keď sa to pretriasa v predvianočnom čase, keď sa ľudia dušujú, akí budú dobrí a akí dobrí boli. Čo však zrobili pre svojho blížneho?

Lenže človek má stále vyššie vyššie ambície a to bez ohľadu na dopady. Zväčšuje svoje hranice pôsobenia, v honbe za svojimi snami poráža svoju matku Zem. Uberá z jej pôdy, lesy mení na sterilné plantáže biznisu, chemicky ničí prirodzené organické vzťahy, cykly, reťazce, seba, delí sa o vodu pre pitie a pre výrobu, ktorá po použití je špinavá a spláchnutá do oceánu, ako do bezodnej žumpy.

Postupom času civilizácia dospela k názoru, že je treba zaviesť poriadok. Logicky. Tu bude bývanie, lebo tu mám vodu, tam bude pole, tam je les na kúrenie, stavbu, tu chovám dobytok. Tam sa bude kadiť. Tu postavím mlyn, tam fabriku, tam sídlo, tam obydlia, tam sú obilnice. Tu vyhradím územie na bývanie, tu na bezhlukové prevádzky, tu sú zóny ťažkého priemyslu na spracovávanie surovín, tam na rekreačné a športové vyžitie a to všetko spojené dopravou, zásobovaním médiami, energiou, vodou, teplom, palivom až do domu.

A urbanizmus je na svete. V dnešnom poňatí je potrebné, aby sa vopred upresňovali a ujasňovali jednotlivé funkcie území pri rešpektovaní zásad a pravidiel. Mesto Košice po rokoch prác a doplnkov, zmätkov, zmien, vyvolaných tlakov, má odborný zámer, vybudovať budúcu predstavu mesta. Áno môžme poukázať na  politické tlaky, kauzy, tlaky investorov, lobbystov, tie sú a aj budú. Nebudem sa baviť o čistote mestských poslancov, to je na inú tému, ich svedomie bude súdiť raz ten najvyšší a rozhodne ma dnešný stav nenapĺňa šťastím, naopak vystupujem, poukazujem a hlavne RIEŠIM ako občan nezaplatený, nepodplatený, hádam aj odborník v stavebníctve, architektúre, urbanizme, ochrane prírody, v športovom vyžití na horách v propagácií zdravšieho životného NElenivého štýlu. Takže mesto prostredníctvom Útvaru hlavného architekta započalo proces, stanovením zadávacích podmienok pre vypracovanie územného plánu mesta. Inými slovami vymyslieť zadanie, základné noty, libreto, zámer, čo by malo územné členenie mesta obsahovať, na čo by sa nemalo zabudnúť, aby budúci spracovateľ plánu vedel tieto zadávacie podmienky zapracovať do svojho návrhu. Takže svoj návrh som doručil ÚHA:
https://drive.google.com/file/d/0B0nlt4VPlt1yZEN3NjU0NkNQNkE/view?usp=sharing

Nuž pravdu povediac, očakával som väčšiu zainteresovanosť verejnosti, či možných organizácií, ktoré by mohli k veci niečo povedať, hoci ide o vysoko odbornú vec.

Milý čitateľ uhádol si, účasť verejnosti, vlastne nulová. Verejnosť nejak nepochopila, že teraz je ta pravá chvíľa ako prehovoriť. Zato až sa začnú kopať základy nejakej budovy proti vôli okolia, rúbať lesopark, potom začnú preteky s petíciami.

Asi tak.

Doprava naša nekoncepčná

Zatiaľ, čo sa v Košiciach odohráva súboj o platení za parkoviská, v čase zanedbanej koncepcie dopravy a korupcie na najvyšších miestach, sa skutočný problém sa nerieši:

https://drive.google.com/open?id=0B4ygfOQByE3Vb1g0RGd1OXVxSWs (je tam nejaká hrúbka, dúfam že nevadí)

Odpad

Filozofia odpadu je na hlavu

Eurofondy vo veľkom prispievajú na likvidáciu nelegálnych skládok a za humnami vznikajú iné.

Prečo?

Ak má napríklad stavebník zaplatiť za skládku za stavebnú suť, hľadá iné riešenia. Ak niekto vyhadzuje petkové fľaše v lese, je to dvojité bláznovstvo. No, ak by bol výkup, určite by sa to zmenilo k lepšiemu. V princípe: ak nie je z odpadu surovina, ktorá sa dá speňažiť, nebude záujem chovať sa EKOLOGICKY a odpad vytrieďovať a mať z toho osoh. Stačilo speňažiť v obchodoch sáčky a už aj klesla ich spotreba, ľudia ich tak nevyhadzujú. Ľudstvo nemyslí ekologicky, ale len ekonomicky. Takmer všade.

Ak obec pristúpi ku nelegálnym skládkam tak, že nezriadi zberné nádoby, dvory, nezriadi proces spracovania, na ktorom by vedela aj profitovať a namiesto toho postaví novú rampu na ceste pred nelegálnou skládkou, či osadí zakazujúce značky, tak sa zriadia nové a nové a ešte rozptýlenejšie čierne skládky pred rampami a mimo zákaz. Takže čo? Zbierať, triediť, vykupovať, zužitkovať!

Predchádzanie tvorby odpadu

Myslel som si že tzv. ekonomická kríza, prinúti obchod a trh viac pracovať rozumom. Myslel, som že namiesto igeliťákov prídu na rad späť šité textilné, že tovar bude mať lacnejšie obaly, či jednoducho pre mnohé komodity zmiznú úplne. Skrátka bude sa šetriť. Opak sa stal pravdou. Potraviny majú dvojnásobné balenia, pivo sa predáva v nehygienických jednorázových plechovkách, existuje spústa zbytočností, hlúpych obalov, produkty, ktoré končia v koši už po príchode domov. Sklenené fľaše ako prestali byť v kurze, IN (neznášam to slovo). Túto krajinu devastujú jej vlastní užívatelia, svojim rozhodovaním, činmi, pretvárkou. Pretvárkou, že milujeme túto krajinu. Milovať znamená aj chrániť. Túto filozofiu však táto krajina nie a nie prijať. Vidím slovenské vlajočky na autách počas majstrovstiev v hokeji, vidím rozjarené tváre, ale vidím plechovky od nápojov v cestných priekopách na chodníkoch. Dvojtvárnosť, slaboduchosť, morálka, nevedomosť?     

V stavebníctve balíme už tiež všetko čo sa dá, samozrejme málo vratným spôsobom. Našťastie o europalety je záujem a tak sa stávajú prepravným obeživom. Nevidím ešte nejakú komoditu v stavebníctve, čo by takto obehovala. Nemyslím  tým teraz mnohonásobné použitia rozličných prvkov ako sú debnenia, podpery, pomocné konštrukcie, sprefabrikované riešenia, ktoré sa nám dnes už zdajú byť prirodzené. Ešte však stále projektujú budovy so zbytočným odpadom, ak sa nerešpektujú modulové osnovy, rozmerové moduly prvkov, čím narastá počet odrezkov, odpadov.    

Ako docieliť odbornosť v riadiacej sfére

Ak sa budeme riadiť doterajšími volebnými pravidlami tak nikdy. V zásade: ak sa tu bavíme o volebných obvodoch, jednom či stopäťdesiatimipiatimi je to vždy to isté. Nedostaneme do parlamentu odborníkov, ale iba zástupcov, čo sa vedia presadiť propagovaním a reklamami, kampaňou. Do výberu by sa mali dostať odborníci, v tom poslednom rade politici. Asi je to téma, ktorá sa potom odzrkadľuje v činnosti.

Nemyslím tým nejaký Národný front podliehajúci všemožnej vtedajšej štátostrane a vláde. Takže ak to rozmeníme na drobné a máme tu teraz ministerstvá: hospodárstva, financií, dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, vnútra, obrany, spravodlivosti, zahraničných vecí a európskych záležitostí, práce, sociálnych vecí a rodiny, životného prostredia, školstva, vedy, výskumu a športu, kultúry, zdravotníctva chcelo by to, aby tam boli odborníci. To isté by bolo žiaduce aby zákonodarná ustanovizeň mala patričné odborné zastúpenie a tak by sa hádam mali nominovať ľudia a osobnosti, ktoré majú niečo spoločné s rezortom.

Ha-ha

V skutočnosti to funguje tak, že sa vyberajú stranícky nominanti, tí idú do volieb a z nich sa potom stávajú „odborníci“ v jednotlivých rezortoch. Takže pri štatistickej náhode sa do parlamentu nedostanú napr. zdravotníci, stavbári, či učitelia. A potom máme podpredsedu Národnej rady krajiny murára. Nie je to dehonestácia profesie, ale murár nech dobre muruje lekári nech dobre liečia, lebo ak je naopak, potom z toho "Srco ma bolí!!!" Lež situácia je presne taká. Z volebnej urny sa potom vyťahujú nominanti na odborné debatné krúžky, komisie a v zhromaždení vyvolených potom svorne k odbornej téme tlačia tlačítko „áno“ či „nie“, prípadne vôbec nie,  lekári, ekonómovia, vojaci, učitelia, murári, napr.  za stavebný zákon... A potom vo variantoch naopak a podobne. Nuž ako môže vyzerať výsledok? No, milý čitateľ domysli si. Diletalizmus, nie však amaterizmus (za veľmi slušné príjmy a výhody) . Parlamentným hlupáčikom, ktorý nemajú svoj názor, zato však zastávajú nejaké truc politické postoje potom pomáha predsednícky, či predsedníčkin zdvihnutý, alebo sklopený prst.

Jedným z najvýraznejším pôsobiacim činiteľom na planéte je stavebníctvo

Či už vo forme urbanizácie, dobíjania surovinových zdrojov, záberov zemského povrchu, zmien bioštruktúry Zeme.

Nemyslím si to, len preto že som stavbár, ale práve preto.

Ako je to?

Stavebníctvo, či chceme či nie, sa dotýka vlastne všetkého. Zdravotníctvo má nemocnice, liečebne, výskumáky v budovách, strojári tiež nevyrábajú pod holým nebom a potrebujú aspoň rovnú plochu, hutníci odlievajú v peciach a nie na otvorenom ohni, doprava je nevyhnutná. Mohli by sme pokračovať naprieč spektrom rezortov a profesií a zistíme, že aj prvotný brloh, prístrešok, už je stavebným dielom a nebol z ríše človeka. Poznáme dokonalejších staviteľov, ako sme my.

Poďme teda ku dnešným časom v stavebníctve

lebo ním sa budeme teraz zapodievať.

Človek vymyslel nejaké pravidlá, sprvu preto, aby sa vytvoril rámec pravidlo a disciplína. Potom prišli do hry peniažteky a z pravidiel sa stal trhací kalendár. Hovoríme o tejto krajine, ktorá v minulosti zanechala aj historické skvosty, ku ktorým sa líškame, len vtedy, ak si niektorí idú zakrepčiť, potom na ne všetci zhola kašlú.

EKO prístupy v stavebníctve

Stavebníctvo je fundamentálny prvok vplyvu na životné prostredie. Je všade a dotýka sa každej oblasti života. V spoločenskom merítku je však niekde na samom dne uznania a záujmu. Lebo ako to už  u nás býva stavbárom je každý, čo chytí do ruky tehlu. Všetci tomu „rozumejú“ súdiac tak podľa toho, že vedia odtlačiť fúrik malty od miešačky. A tak sa obrovský súhrn stavebných profesií podceňuje, povedal by som, až pohŕda nimi, najmä tými duševných výkonmi, rozumom, bez ktorého by bol absolútny chaos, alebo jednoducho nič. Lebo bez myšlienky, by nebolo zadanie na spracovanie, potom návrh, projekt, bez odborného zástupcu investora, by si každý robil čo chce a ako chce a bez odborných realizačných firiem, by tie myšlienky a zámer investora, stavebníka nemal kto realizovať. Stavebníctvo je veľmi rozsiahla disciplína zo spústou odvetví, profesií, nekonečným množstvom neustále pribúdajúcich  informácií o materiáloch, ich vlastnostiach, technológiách a ako som naznačil dotýka sa všetkého.

Disciplína dodržiavanie pravidiel, zásad je, či vlastne zákonov, vyhlášok, noriem by mala byť prirodzené. Žiaľ u ľudí je to tak, ak sa mu neurčia pravidlá, parametre, nesplnia to. Disciplína, pravidlá končia, keď si stavebník zamanie, že predsa na jeho pozemku si bude stavať čo sa mu zachce! Zvláštny výklad demokracie. Pravidlá platia. Od legislatívy, noriem, ochrany záujmov cez regulatívne pravidlá zastavanosti, stavieb, či zásahov v území.

Nejako sa ale zabúda na základnú koncepčnú činnosť projektanta, architekta, teda tvorcu a autora, myšlienkového realizátora investorského zámeru.

Ako projektant architektúry, môžem presviedčať investora o koncepčnom riešení, kde sa už tam nastavujú prvky budúceho štandardu a vlastnosti budovy, v prevádzkových úsporách, o vplyve na životné prostredie a teda aj v konečnom dôsledku, na neho a jeho potomkov. Lebo stavba sa nerobí na dva roky, takže na životné prostredie, na vedomie ľudí pôsobí dlhé desaťročia. A teda tak môže pôsobiť dlhodobo nepriaznivo, v lepšom prípade aj nejako priaznivo. Investor, ktorý nie je z radov odborníkov, dokonca ťažko definujúci zámer (ten sa už ani hádam nerobí), zato však je finančne silný, je dominantným partnerom v trojpartnerstve stavebník, projektant, dodávateľ. Lebo stavba je predovšetkým súhra a nie súboj, ako to väčšinou je.

Stavebníci, investori, hľadia na investíciu len a len cez investované peniaze. Je to žiaľ najčastejší model. Nastavenie nejakého štandardu budúcich vlastnosti budovy ich nezaujímajú. O víziách do budúcnosti ani nehovorím. Zväčša, viď množstvo developerských stavieb. Čím hustejšie, čím lacnejšie s lacným dodávateľom, podradnejším riešením štandardom, materiálmi, bez občianskeho vybavenia, bez ihrísk, služieb sociálnych – školiek, škôl, jaslí, kultúrnych ustanovizní, priestorov pre stretávanie sa všetkých vekových a sociálnych skupín, ale zato s priestormi pre komerčné využitie, ale aj bez hlbšej snahy budovať spokojnú a zdravú komunitu. Takže vyrastá model asociálneho bývania bez prepojenia na pôvodnú komunitu, sídlisko sa oboženie plotom so strážnu službou, aby nebodaj niekto z toho raja neušiel, alebo naopak? Budú tam biznis centrá, aby sa mohlo viac obchodovať. Odľudštené, biznisové. Akých ľudí to vychová? Otupelých, izolovaných, sebeckých jedincov, celé rodiny, čo sa nepoznajú na poschodí paneláka, stratených pubertiakov nemajúc začlenenie do spoločnosti, do kmeňa, izolovaných dôchodcov hľadajúc strechu a útechu v izolovaných zariadeniach, bez spoločenského prospešného začlenenia. Násilie, intolerancia, apatia, tu sú tvoje korene.      

Áno to je základná otázka

Investor nepochopí zložitosť problematiky. Jednak z titulu úrovne vedomostí, veď to nie sú v drvivej väčšine vzdelaní stavební odborníci, čo už tu  je chyba, že tieto investičné činností neriadia odborníci, ale peniaze. A ako som spomenul,v tejto krajine sa každý cíti byť stavbárom a k tomu ešte Internet so svojimi „radcami“,  hlupákmi, čo si dovolia, kafrať do statiky, odporúčať dať napr. menej armatúry do železobetónovej dosky, lebo projektant, statik, nabalili cenu stavby, aby mali väčší honorár a chceli ich oškubať. Takíto „poradcovia“, truhlíci, ktorí si vytvorili nejakú poradcovskú komunitu o vzájomnom si vymieňaní hlúposti, otupujú a vymývajú mozgy ďalším dilatentom. Potrebujú skôr opateru, pomoc iného druhu. Kúpiť ich dom, by som odporúčal iba ak samovrahovi. Ale, žiaľ ľudia netušia čo kupujú. Žiaľ legislatíva im umožňuje amatérsky babrať beztrestne do stavebného diela. 

V iných profesiách to nejestvuje.

Zlyháva celý reťazec znalostí od škôl počnúc, až po stavbárskych odborníkov. Zlá je legislatíva, chaos v normách, slabota na riediacej úrovni na úradoch. Mizivé percento odborníkov presadzujúc inovátorstvo (v zahraničí bežné) sú na verejnosti za polobláznivých snílkov.

EÚ vydalo nariadenia a Sk sa k tomu potichučky pridalo, len nijak nevidno opatrenia na trhu a v legislatíve, o znižovaní energetických výdavkov so žiaducou potrebou projektovania a výstavby energeticky sebestačných budov.
Nastavili sa energetické certifikáty, určili hodnotiace kritéria, ale až na ZHOTOVENÉ stavby a s maličkým dovetkom o sledovaní céodva (CO2) pri výrobe materiálov k vybudovaniu budovy. Už tu je to RIADNE popletené, neznalé.

Znova sa hodnotí kysličník, kto chce tak oxid a nie riadne komplexné EKO hodnotenie so všelijakými ďalšími kritériami

Pretože, ak navrhnutá budova bude v energetickom áčku a bude mať teda aj priaznivé hodnoty sledovaného strašiaka, kysličníka pri výrobe komponentov stavby, vôbec to nevyjadruje ekologickosť stavby a celkové pôsobenie na život, akurát len energetickú úspornosť. A spoločensky bude vnímaná paradoxne ako „NAJ“. Aj s papierovým certifikátom, dokladom. Nie je to takto dobré. Toto EKO hodnotenie jednoducho absentuje a žiadne EIA – posudzovanie vplyvov na životné prostredia nastavené na veľké komplexy, nie je a nemôže byť komplexné, pretože rieši ochranu územia, toxicitu výroby a podobne, NIE však stavebné požiadavky a technické riešenie investície, ktoré v tom čase je definované príliš všeobecne, ak vôbec je (následné územné rozhodnutie, definuje všeobecne stavebné však už konkrétne, z čoho a ako sa v skutočnosti postavia riešia až realizačné stupne či skutkový stav).

Hodnotiť by sa nemali len budovy (energetická certifikácia budov zák. 555/2005) ale stavba so všetkými objektmi 

Princípy stavieb,

budovy by mali byť postavené na komplexnom EKOlogickom, nie len na energetickom hodnotení, navyše s pomýleným CO2 hodnotením

Prečo?

Môžem mať super budovu spĺňajúcu kritéria hodnotenia certifikácie, ale likvidácia odpadu zo žumpy do ktorej zaúsťuje odpad budovy žumpy si vyžiada nemalé náklady a spotrebu energie, dopravy. Alebo budova je napojené na staré nehospodárne trafo, alebo budova si vyžiadal výrub polky lesa. Alebo neprispieva k zachytávaniu zrážok na budove, či pozemku, či budova je z materiálov vyžadujúcich častú údržbu, saponáty. Je to v poriadku? Les mohol produkovať kyslík spaľovať kysličník uhlíka, mohol zachytávať vlahu, dať život tvorstvu. Namiesto toho pyšná budova s najvyšším certifikátom! Veď je to na hanbu a na hlavu!

Žiaľ EKO kritérium, nemá ešte svoju trhovú hodnotu. Treba nastaviť kritéria a legislatívne nastaviť. Urobiť centrálny register stavieb, alebo možno v prvom rade budov a nevyhnutného hodnoteného príslušenstva. Zaviesť do hodnôt stavieb ich parametre. Zaviesť register dokumentácie, aby sa dali budovy opravovať, zhodnocovať. U nás je obrovské množstvo stavieb a budov bez akejkoľvek zachovanej pôvodnej projektovej dokumentácie! Barbarstvo! 

Zostávajú nám rumoviská zdevastované opustené haly, zkrachovaných a „skrachovaných“ firiem. Nieto peňazí na ich likvidáciu či aspoň zmiernenie dôsledkov. Na príčine je aj filozofia účtovníctva. Nie je možnosť uchovať si nejakú čiastku počas úspešného roka na horšie budúce, časy, štát ihneď podnikateľa zaťaží na konci roka daňou zo zisku, následne na budúci rok, ktorý vôbec nemusí byť úspešný, aj preddavkami na dane, čo vyjadruje vlastne daň z predtuchy zisku. To je prvá šanca na neúspech firmy, platiť a platiť aj keď nie z čoho. A keď už vôbec, nie je z čoho a o majetok nik nemá záujem ostáva hniť a hrdzavieť. Neexistuje nakumulovaný fond (princíp ako fond opráv u bytov), ktorý by sporil čiastku na hocičo, nielen na prirodzenú reprodukciu, ale aj na polikvidačné náklady. Vzniká tu značná EKOLOGICKÁ nepriaznivá stopa ostávajú nám stavebné vraky, opustené továrne, výrobne, sklady, bane, prevádzky, ale aj opustené autá, mechanizmy, na mori zas lode, ktorých sa celkom úspešne zbavujú a ešte im to zaplatia poisťovne.

Mne z toho to vyplýva, že

princíp hodnotenia stavieb je zlý a vytrhnutý z celej problematiky celkového hodnotenia stavby

Stavebné úrady a legislatíva, žiaľ ešte nateraz vôbec nekontrolujú, ani aspoň energetické posúdenie pre BUDÚCE zatriedenie do certifikačnej energetickej triedy spracovaných projektových dokumentácií. A termíny už bežia! Úloha MINISTERSTIEV stavebných a životného tu ÚPLNE zlyhala.

Možno to verejnosť príliš nepochopí, čoho sa to dotýkam, že kde problematika ochrany prostredia začína

Naznačil som v úvode, že začína to predstavou, koncepciou,  projektovou myšlienkou. U nás proces komplexného spoločenského chápania ochrany a tvorby životného prostredia, výstavby na úradoch a riadiacich postoch ani nezačal a už aj skončil. Žiaľ v prostredí politicky chápanej „odbornosti“ to ani nikdy nezačne. Je to o peniazoch, peňežoch, penězích. V takom prostredí iné chápanie nemá príliš miesto.

A tak sa chápe ochrana prírody a životného prostredia až po funuse, keď už budova, areál stojí, či idú sa rúbať stromy. Niečo zaspalo. Investor prekľučkoval, procesmi a dostal sa do štádia napr. stavebného povolenia. Kde sú však predošlé kroky? Toľko inštitúcií sa k zámeru vyjadrovalo aj obce, zástupcovia obyvateľov. Zastupujú však, informujú, riešia? A čo verejnosť zapája sa, chce byť informovaná, rozumie aspoň zámerom investora? Mám pocit že oba články absolútne zlyhávajú. Prečo? Nuž odbornou záležitosťou by sa mali zaoberať predovšetkým odborníci. Rozumie obec, jej predstavitelia a obyvatelia postavení pred vyjadrením sa k EIA – posudzovanie vplyvov na životné prostredia, ako sa výstavba rýchlostnej komunikácie dotkne jej života? Uvedomujú si aspoň:

Pozemkové zábery – majetkoprávne vysporiadania pozemkov, cenové relácie,  hlukové pomery, dopravné napojenie automobilovej dopravy, riešenie podružnej dopravy (stavebné stroje, poľnohospodárske stroje, preprava nákladná zásobovanie, pešia doprava, cyklo) v križovaní s rýchlostnou, sledujú svoj územný plán s dopravnými zámermi, tušia o dopade na plán sociálneho rozvoja  obce, ak existuje, (predpokladá sa nábor pracovných síl - obec môže riešiť ponúknutím pracovníkov, služieb), ale aj trvalé poskytovanie služieb, uvedomujú si dopad stavebných prác počas výstavby - stavba bude potrebovať nákup zemín do zemného telesa, nevhodné zeminy budú potrebovať depónie a úložišťa? O ornicu by taktiež niekto mal prejaviť záujem. Myslím, že nie, tomu nerozumejú. Odborníka k tomu nezavolajú, nemá kto a z čoho platiť a ani netušia o čo ide. Nuž situácia je taká, že sa spamätajú až keď je stavba hotová a potom prichádzajú na rad petície „za“ a či „proti“.

Preto,

Nie som zástanca petícií, nie som nimi nadšený  pretože je to ukazovateľ, že niečo nefunguje.

Nemám tým na mysli nejaké petičky politického rangu, tam je to o súboji moci.

Ale napríklad petícia za zriadenie protihlukovej clony pri rýchlostnej komunikácií pri kolaudačnom konaní je ukážkou, nie slabo zvládnutej technickej prípravy stavby, chybou projektanta, či odborného investora stavby takejto významnej stavby, ale zaspaním obce v príprave a pripomienkovaní v mnohých fázach prípravy stavby: pri riešení z hľadiska záujmu dotknutých sťažovateľov jej prípravnej pri pripomienkovaní v rámci posudzovania vplyvov na životné prostredie, potom pri územnom pláne, pri územnom konaní, tvorbe územného plánu ,pri stavebnom konaní. A ak sa obec a jej ľudia k tomu nevyjadrili, či súhlasili s riešením aj dokladovaním hlukových pomerov vzhľadom na plnenie noriem, tak potom takáto petícia je riadne po funuse. Toľko šancí vyjadriť sa a obce mlčia. Prečo mlčia? Majú na vyjadrenie nejakých odborníkov? Asi ťažko.      

Je potrebné

aby sa zmenili  stavebné pravidlá

Stavebný zákon a jeho neustále novely prinášajú chaos, ale nemenia podstatu, zákona ešte z minulého tisícročia. Treba zmeniť základnú filozofiu zákona. Treba zmeniť podklady a predpoklady potrebné k investorským činnostiam. Treba stavebné činnosti viesť odbornými osobami.

Umožniť verejnosti byť oboznámená so stavebnými zámermi

V prvom rade je treba si priznať, že verejnosť je nepoučiteľná. Nestará sa o prípravné fázy stavieb, ale reaguje až na skutočnosti, na bager kopajúci základy, na vytínanie stromov. Trochu sa to už posunulo a verejnosť, reaguje už na rozhodnutia, či dokonca zámery. Chcieť po nej, aby sa vyjadrila ku projektovej dokumentácií či územnému rozhodnutiu, či dokonca, štúdii a zámeru, územnému plánu či ku hodnoteniu dopadu na životné prostredie, je akiste priveľa a chce to trochu odbornejší a hlbší pohľad, než sa môže zdať. Každý má dosť svojich povinností, čo mu hlavne ukladá štát až-až, obzvlášť, keď podklady sú niekde na nástenke nejakého, najčastejšie stavebného či obecného úradu. Takže kopírujúc tak princíp nástenkových tendrov na ministerstvách, výsledok je nad slnko jasnejší, že sa k veci vlastne nik nevyjadrí. Ono je to téma dotýkajúca sa verejnosti, avšak prinajmenšom výsostne odborná. Nechcem urážať, ale tému výrubu stromov si vie verejnosť utriasť aj sama, ale porozumieť nejakej so spomínanej stavebnej dokumentácie a sústrediť sa na tému a vyjadriť sa k nej a to odborne s prihliadnutím na mnohé a mnohé faktory, tak tam už všeobecné znalosti verejnosti nestačia.

V časoch výraznej informatizácie spoločnosti, však výrazne kroky informácie o tejto oblasti nepokročili. Nájsť pripravované materiály o stavbách, zámeroch, plánoch je buď nemožné, alebo sú na webových pekne schovaných miestach.    

Konštrukčné riešenia na ekologickej báze s vydaným štátnym certifikátom

Ak máme rozličné značky (aj účelové, ktoré sú len obchodníckym ťahom a neprešli skúšobným a dozorným orgánom a vyhli sa zákonu o skúšobníctve. v stavebnícrtve 90/1998 zákon o stavebných výrobkoch) máme aj povinné označovanie výrobkov, ktoré je platné, ale akosi z výrobkov zmizlo. Enviromentálne označovanie výrobkov je stále na úrovni dobrovoľnosti! Nuž tu treba niekde hľadať prvotné príčiny nedôslednosti ochrany prírody, v tom, že sa to považuje za nadštandard.   

Úvodom

V časoch, keď sme svedkami prevratného správania sa prírody, keď žasneme, čo sa to deje, v čase keď pumpujeme vodu zo zaplavených domov a oblastí, nariekame nad ekonomikou, rozkradnutou štátnou kasou, píšeme petície a nadávame na vládne kruhy, sa natíska otázka. Prečo je to tak? Prečo sa na to len tak pozeráme?

Budiš, s vládnou mocou sa človek žiaľ musí aj zmieriť, keďže to tak (ne)funguje, ale čo príroda a jej správanie sa, musí to tak fungovať? Vieme ju utešiť, aby nevystrájala? Vieme prečo vystrája? Vieme, aj nevieme. Je priveľmi zložitá na to, aby sme ju úplne pochopili. Ale vždy dobre fungovala, pokiaľ sa jej do remesla nezačal pchať človek a nechcel matičku Zem pokoriť, zotročiť. Obracal toky riek, vysušoval jazerá, budoval priehrady, staval chemičky, atómky, viedol vojny, vypaľoval, kácal pralesy. Vraj v záujme pokroku ľudstva. Lenže svetom vládnu peniaze a tak politika a ekonomika sú dve končatiny tej istej chamtivej bytosti. 

Človek sa rád zbavuje zodpovednosti a hádže problém stranou, chce žiť len pre prítomnosť. Hrabe pre seba, vymýšľa, zvaľujeme vinu... a veselo pokračuje v blbom správaní sa. Nestačilo už? Nebolo už dosť poučení z minulosti? Myslím, že stačilo. Jedno je isté a či to pomenujeme tak, či onak, stále je na príčine problémov našej modrej planéty človek a nik ma nepresvedčí, že súčasné dianie je nejakým rozmarom prírody, či cyklický sa opakujúci jav.           

A tak:

1. Niektorí to zľahčujú a berú to ako holý fakt a čušia si za pecou, nič viac. Nič neprinášajú, sú len slepí, hluchí, pokorní, servilní. Sú čistými konzumentmi, prikyvujú, majú názor, ktorý im neuškodí, a lahodí moci. Pretože pracujú, fungujú, nefrflú, veľa vody nenamútia, sú najvítanejšou skupinou každej spoločnosti.
2. Iní zas v záujme svojich peňazí, vidia problém len cez prizmu svojich záujmov a preto robia všetko možné a tak, aby si udržali peniažky a tiež nič lepšieho pre ostatných neprinášajú. Len konzum, večný kolotoč spotreby, náročnosti, žiaľ na úkor kvality žitia. 
3. Iní sa hrajú na záchranárov a plátajú ľudstvom narobené diery ďalšími a ďalšími záplatami a takto riešia NÁSLEDKY. Profitujú z toho a ešte k tomu si uhrávajú vlastnú polievočku, samozrejme z cudzích peňazí. Oplatí sa im to. Množstvo ľudí týmto počinom verí, tlieska im a volí ich ako svojich zástupcov.
4. A napokon tu máme skupinu ľudí, ktorí pozerajú na svet ináč. V očiach predchádzajúcich skupín čudáci disidenti politickí, ekonomickí, právni, ale podľa mňa aj technickí a aj inak pomenovaní snílkovia, čo chcú zmeniť svet nie vylihovaním za pecou nevedomosti (1) nie kúpením zemegule (2) nie zachraňovaním stavov, čo sami spôsobili oni či ich vzory (3). Iných preto, lebo vidia a riešia PRÍČINY. Majú vedomosti, silu vzdorovať nadutosti moci politickej, finančnej. Vyčnievajú z radu uniformity. 

Hranice definovaných skupín ľudstva, nie sú tak ostré, ako som naznačil, ale zhruba ich tak možno deliť z určitého pohľadu. Tuším patrím do štvorkovej skupiny. Lebo vždy odhaľujem príčiny na základe spôsobených následkov. Mám na to jednoduché pravidlo: Je predsa dlhodobo hlúpe, riešiť deravú strechu kupovaním vedier, lavórov, kýblov. Predsa je lepšie ju opraviť. Tak je to hádam správne. To je moje základné životné pravidlo, postoj. Je to pohľad stavbára, technika, ktorí musí predvídať, pozorovať, riešiť stav a správne nájsť príčinu javu. Je to pohľad horala, sledujúc dianie v prírode počasie, horolezca sledujúc morfológiu terénu, geológiu, jaskyniara chápajúc podzemný svet. Je to pohľad ochrancu prírody, chcejúc zlepšiť správanie sa človeka.     

Príroda nám dáva jasne najavo, čo si o nás myslí

Len človek, čo sa nazýva bystrým, inteligentným, nejako nevidí, zľahčuje dianie v prírode, aspoň tak to vyplýva z ležérnych oficiálnych postojov zástupcov krajín sveta . Ak to zoberieme globálne. 

Väčšinou život ľudí funguje takt, ako som to videl v nejakom vedeckom dokumente: Jednorozmerný bod netuší, že existuje plocha (moderne 2D), plocha nemá poňatia o tretej zet súradnici (3D), teda o priestore. Všetci sa míňajú vo vlastných x- rozmerných svetoch. Konzumne založená bytosť pozerá prenesene, podobne, len do svojho taniera a viac ju nezaujíma. Má svoj mikrosvet žitia, biologické poňatie, nevníma nič, pokiaľ sa jej to priamo nedotýka.

Lebo nejako si človek neuvedomuje špirálu bytia, vzájomné prepojenie nesmierne zložitého systému, nazývaného PRÍRODA. Musel prísť až človek, čo sa jej začal motať pod nohami a robiť neplechu. A nastváral toho dosť a dosť. Niekedy nevedome, niekedy až príliš vedome a príliš sebecky. Schytal za to už niekoľko po zadku, ale aj faciek, kopancov a poriadnych výpraskov. Nič nepomohlo. Azda ten hlas skupín ľudí, čo varovne dvíhali prst nad nespratným chovaním kráľa tvorstva, pribrzdil chovanie „pána tvorstva“, čo si ten titul naivne pripisuje.