ale...

ALE...

žijeme tu a teraz a vnímame, aspoň dúfam, preto si myslím, že sa musíme sa snažiť aj spoločensky fungovať, preto sa nemienim pozerať nečinne na dianie v spoločnosti kde žijem, preto neoddeľujem tieto základné atribúty a snažím sa aj takto prispieť ku trvalo udržateľnému spôsobu života v tom najširšom slova zmysle.

streda 10. januára 2018

POZNÁŠ TO ROK ČO ROK


POZNÁŠ TO ROK ČO ROK
((NE) JASNÁ SPRÁVA O KONCI SVETA :) )

Koncoročné bilancie, hodnotenia fungovania spoločnosti, nabádanie úcty k zákonu, reči za spravodlivosť, morálku, reči o fungujúcom a dokonca právnom a vraj sociálnom štáte. Počuješ to ako nadstavbu na sľuby predvolebné, povolebné, koncoročné predsavzatia. Najmä z úst politikov a to na štátnej či samosprávnej úrovni. Vidíš (nielen) vianočné kamarátske objímania, odškrtávania splnených sľubov, manévre so štatistikou, ohýbanie paragrafov a spravodlivosti zástupcami štátu, práva a spravodlivosti, advokátmi, súdmi a vidíš ohýbanie čísel, výkazov, výsledkov. Vždy a stále dookola to isté, každý rok. Bilancie, čísla, HDP, (hrubý domáci produkt), všakovakí rečníci na obrazovkách, v novinách, všade. Všakovakí odborníci na teplú vodu, na politiku, život. Na druhej strane poslucháči, ktorí majú (aspoň dúfam aj zatiaľ) svoj názor na veci verejné a teda na svoj údel v spoločnosti a viac menej konfrontujú predkladané so skutočnosťou. Konfrontujú a komentujú, už síce nie na odľahlom mieste bez odpočúvajúcich zriadení, (snáď ešte niekomu niečo vraví výraz ŠTB) čo bolo v minulosti, avšak, tak ako predtým, vlastne zväčša márne. Nieto ako a kde dopracovať sa k náprave. K účinnej, nie k sľubom k nápravám. Nieto uší čo by vyslyšali hlasy kritiky a ponúkanej pomoci, nieto tých, ktorí by sa naozajstne chopili problémov a vyriešili ich. Tí, ktorých sa to týka, to náležite odignorujú. Tí, ktorí by to mali riešiť, žijú v iných dimenziách. Iní nemajú kompetencie, kapacity, iní zase nerozumejú problému lebo sú dosadení na to, aby počúvali a netýka sa to ani ich úzkej špecializácie a vysokého postu a z výšav svojej funkcie problém ani nevidia. Iní to zase prepošlú iným, kde to odignorujú a či vrátia späť, čím sa uzavrie byrokratický kruh, z ktorého nieto úniku, v strede s bezmocným občanom, ktorý z toho kruhu nevie ujsť. Takže máme na rozdiel od rozprávky, krátkych, úzkych a krátkozrakých. Hm, byrokratov, s koncoročnými odmenami, sami sebe, platom trinástym, štrnástym... ala kapitán.

No, lenže život sa dosť líši od rozprávky, kde dobro na konci víťazí nad zlom, v čo veríme už od detských čias, ale čo v živote a najmä u nás, zas tak príliš často nebýva.

ROBIA SA NEUSTÁLE TIE ISTÉ CHYBY

v riadení spoločnosti, bez ohľadu na orientáciu politickej moci, neustále sa plátajú následky, žiadne nachádzania príčin a ich predchádzanie. Pravidlá hry nastavené na závislosti na politickej moci. Neustále nastavovanie dlaní ku fondom, dotáciám, neustála závislosť obcí, ľudí, na vládnej a politickej moci, závislosť spotrebiteľa na obchodných reťazcoch, čo nám odstavili chov a pestovanie a ponúkajú aj šmejdy a mŕtve zaéčkované jogurty. Závislosť na pomoci, ktorá nie je zadarmo, závislosť nie nepodobná koloniálnym manierom, prípravou odbytíšť, svojho biznisu na cudzom území.

„Neoplatí sa, nemáme také dotácie ako vonku!“ hovoria domáci výrobcovia potravín a asi márne smerujú hlas ku kompetentným k náprave. To je však úloha ministerstiev, aby v rovnakom hospodárskom priestore únie fungovali rovnaké pravidlá. Určite sa neodkloním príliš od klasickej ekonomiky, ak tvrdím, že najlepší je funkčný trh bez privilégií, nerovnosti, bez dotácií, bez deformovania postavenia dotovaných zvýhodnených výrobcov, voči tým bez finančných príspevkov. Lenže dotácie, deformácie rozličného druhu existujú a pokiaľ politici budú vládnuť svetom, budú fungovať aj rozličné dotácie, s patričnými riadiacimi, rozhodovacími, kontrolnými orgánmi, komisiami, agentúrami, obsadenými politickými stoličkami, čo predstavuje ďalšiu schovanú moc a rozhodovanie. Dotácie však nie sú žiadnym darom, z Marsu, ale smerovanou platbou do cielenej skupiny a to všetko z našich daní a výsledkov našich výkonov a práce a nik si neuvedomuje, alebo len málokto, že sú to peniaze nám politikmi vzaté a dávané najlepšie tam, kde sa to každého dotýka, kde to denne cíti, najlepšie do potravín, podľa takýchto jednoduchých populistických cieľov politikov. Veď ktorý politik je lepší? Ten, čo zníži cenu potravín, alebo ten, čo naopak nie? Lenže dotácie na zníženie ceny sú vykrývané z vyzbieraných daní a stále sú to spojité nádoby. Dane by mohli byť menšie a účelnejšie využité než na umelo dotované lacnejšie ceny potravín zdeformované percentami dotácií priložené politikmi ako svoj volebný ťah a programom pre svoj úspech. Ťah, na ceste za úspechom. Úspechom jeho, ich politiky. Lenže cena potravín, ak je dotovaná, tak nech si každý spomenie na mínus tristopercentné dane z obratu na mlieko, čo bola dotácia štátu z daní, príjmy pracovníkov družstiev bez odvodu daní. A nech si spomenie, ako sme kritizovali takú nerovnováhu trhu, deformáciu podnikania. Máme to späť. Nuž preto, lebo populizmus takého druhu drží každého politika pri moci a to bez ohľadu na jeho politickú orientáciu. Preto dotácie fungujú a budú a sú v móde a to všade. Za prvé ako nástroj moci a za druhé, ako korupčný činiteľ udržania si moci v obrovskej mašinérií vzťahov, korupcií, mocenských ťahov.

Prázdne polia, lesy bez stromov. Spustošené fundamentálne elementy života, voda, vzduch, príroda. Krátkodobé zisky spriaznených duší, no s obrovským zadĺžením zbytku spoločnosti s nekrytým úverom pre naše vnúčatá do budúcna. Kamarátske pravidlá, kamarátske rozdávanie, nastavovanie pravidiel tými a tým, ktorým sme paradoxne dali moc. A tam je tá úžasná šanca ku korupcii, následne neschopné sprofanované súdnictvo, sprofanovaní advokáti, prepojenie vládnutie a podsvetie, skorumpované úrady tváriace sa, že bojujú s korupciou. Nové a nové úrady, vyšetrovatelia, riešitelia. Noví byrokrati. Ďalšia a ďalšia réžia štátu. Z našich. A štát sa tvári, že mi, nám, slúži. Mám pocit, že je to naopak. Tuším, že v tom pocite nie som sám.

Plácame nové asfalty na staré vozovky bez ohľadu na príčiny porúch, porušujeme technologické postupy, len aby sa vyčerpali koncoročné peniaze a tešíme sa, že máme opravené cesty a nestále sa k tým opravám vraciame a opäť nadávame na zlý stav ciest.

Pridávame chémiu do jedla a tešíme sa, že sa lacno najeme a pridávame následne robotu, zdravotníctvu, farmaceutom a hrobárom.

Učíme ľudí robote a pritom sme už celé generácie podpornými sociálnymi dávkami ich robiť odnaučili.

Školstvo sme úspešne odizolovali od praxe a potreby spoločnosti, vysoké školy vyvstali na základe finančného hodnotenia počtu študentov.

Vraciame sa, ale akosi pomaly ku prírodnému pestovateľstvu a chovu a vravíme tomu bio, namiesto toho, aby sme doterajšie chemické pestovanie nazvali „chemo“ a to vyhodili z nášho jedálnička.

Tešíme sa z automobiliek, čo tu produkujú spôsob, nový prototyp konzumného sa správania sa a života, tešíme sa z počtu áut v domácnosti potrieb a nových parkovacích miest na úkor našich pľúc vo forme zelene a vegetácie a mladí umierajú na kardiovaskulárne choroby, ako dôsledok nedostatku pohybu a pracovného stresu v honbe za prostriedkami, keďže stredom ich vesmíru sa stalo pohodlie a honba za pohodlím, bez rozpoznania hraníc svojich potrieb.

Odložené deti neustále pracujúcich rodičov, netušia, že slivka rastie na strome a mlieko nie je vyrobené v továrni (zatiaľ) a rozprávky poznajú len z televízie a nie z úst svojho rodiča, či z knižky.

Učíme sa žiť, ale asi len z Googlu, podľa návodov na šťastie, ktoré sa dajú, ako ináč, kúpiť, nevidíme svet, súvislosti, ranné zore a srnku poznáme len pri pokrivení blatníka na svojom uháňajúcom tátošovi. Vidíme len seba, maržu, zisk, svoje karty a konto, svoje záujmy, koľko toho máme a čo si môžeme dovoliť a akí sme napapaní na tom selfíčku, že si môžeme dovoliť aj vyhadzovať.

Skúšame, čo si ešte môžeme dovoliť ťahať z úveru človeka voči budúcnosti. Z nekrytého úveru. Už sme za svoje blaho vsadili zdravie a budúcnosť našich detí, už o budúcnosť pripravujeme aj svoje vnúčatá... Nestačí zdvihnutý varovný prst Zeme.

Budujeme automobilky a nielen tie, na úrodných poliach a už roky nemáme pre nich vyučenú pracovnú silu a nezamestnaní odchádzajú von.

Dáme si odplaviť pôdu, vodu, spôsobíme slabosť a choroby lesov, vyrúbeme ich, niekto ich speňaží a spoločne potom vynakladáme prostriedky na ich akože obnovu, čo je znova len chystanie na ďalšie a ďalšie vyrúbanie a zisk, na princípe brať všetko a nevrátiť hore a prírode nič. A ešte to vykazujeme ako pozitívum, HDP.

Znova a znova idú peniaze dolu vodou, pretože si spôsobujeme povodne a tie riešime odkanalizovaním prírody, namiesto jej zadržania, lebo voda je tu život už po milióny vekov a bude, aj keď človeka už nebude.

A tak nepestujeme, nie je pomaly na čom, ak aj je, ide o zbedačenú zachemizovanú a zerodovanú pôdu, nechováme a ak chováme, vybijeme stádo, lebo sa tam v maštali chemizovalo, alebo sa chov nakazil, ako dôsledok spôsobu chovu, nie je čo spásať, lebo nesejeme, nepasieme a radšej ideme na úrad práce, potraviny prídu a lacnejšie, dotované a schemizované, aby prežili transport z druhého konca kontinentu. Prídu, zahlcujú nám potom neustále kamiónmi cestnú sieť a tešíme sa z obchodnej bilancie a nadávame na upchaté cesty, dopravné problémy, chceme viac ciest a menej pôdy, lesov, lúk, čo nás živia, pomaly sa trávime chémiou a následkom toho aj mutujeme a meníme sa. Nie k lepšiemu.

Nezberáme odpad, ani fľaše, nevykupujú sa, pretože neboli kúpené v dotyčnej predajni a tak máme všade bodrel a smetiská.

Recyklovateľné materiály nevykupujeme, zato pýtame za odpad peniaze a stále vyššie a vyššie, čím spôsobujeme nové a nové nelegálne skládky a pýtame následne podpory na zriadenie ďalších skládok a na likvidáciu nelegálnych skládok, čo vznikli ako logické vyústenie platby za odpad.

Skládky a uložené obaly nášho konzumu registrujú naše telá a cez pľúca, žalúdok, pokožku, srdce, ľadviny, pečeň, pohlavné orgány, reagujú tak, že máme vyrážky, alergie, astmy, rakoviny, neplodnosť, poškodenú krv a mozog, mení sa nám DNA a tak pýtame ďalšie peniaze na zdravotníctvo, na výskumy, aby zistili, že čo všetko nám škodí, k radosti farmaceutov, čo následne by mali vyvinúť zázračný recept na spomínané neduhy. Nevyvinú.

Plasty máme už v pitnej vode, zatiaľ je to podľa zodpovedných v nevinnej rovine makročastíc, a tuším aj mimo kontrolnej metodiky a legislatívy (čo nevieme namerať, alebo legislatívne nemusíme, akoby nejestvovalo), ja si však spomínam na všemožný azbest používaný takmer všade a dnes je to nebezpečný materiál, poškodzujúci pľúca, s potrebou špeciálnych postupov na jeho likvidáciu. Treba si spomenúť na povojnové DDT ako likvidátor tzv. škodcov na našich poliach, ktorý bol neskôr po zistení následkov, zaradený niekde do chemických zakázaných látok, snáď až bojových.

Hráme sa na jedlo, ktoré, nie je tým, čo by malo byť. Fejk, napodobenina, náhrada, lacný odvar originálu. Tričká hrajúce sa na značkové a preto moderné, hračky, ktoré vedia byť aj nebezpečné, politici, čo sú iní, než ako sa prezentujú.

FEJK,

to je to moderné slovo presiaknuté falošnosťou a pretvárkou, čo tu dnes pasuje a panuje. Stiera sa rozdiel medzi poctvivosťou a klamstvom, každému je to jedno, stiera sa hranica dobra a zla, zločinci sa stavajú hrdinami. Ľudia sa správajú ako fejk. Miznú hodnoty ako priateľstvo, kamarátstvo, pomoc, poctivosť. Veď predsa firma vie, že používa lacné napodobeniny, éčka, farbivá, nekvalitné zbytky, to všetko predáva pod honosnou značkou, či názvom, či s iným skutočným zložením, než na obale deklarovaným. Vie to manažér, ekonóm, zásobovač, prepravca, účtovník, robotník a všetci nás balamutia. Fejkujú. Každý oblbuje. Napriek existencii zákona o skušobníctve, preukazovaní zhody výrobcom, certifikácií a hodnotení výrobkov. Všetci sme v kolotoči oblbovania. Povedať pravdu, či byť poctivý, to je ale naivka! Tak si vzájomne do kolečka škodíme a tešíme sa zo zarobených peňazí. Tie však smrdia sírou. Nadávame iba na politikov, nie je to celkom správne. Keď vlastne skoro všetci fejkujú. Tu je prvý pilier problémov. Prestaňme sa vzájomne oblbovať! Povedzme si pravdu a robme všetko pre pravdu. Všetci.

Bijeme sa o eorofondy, výzvy, robia sa projekty, dokumentácie, lietajú provízie, všetko na objednávku nejakého účelu. Nie podľa potreby riešenia problémov budov, objektov, ale podľa obsahu výziev. A tak zrazu máme zateplené hasičské zbrojnice na odstavené vozidlá a zároveň zimu v nezateplených školách, vynovené obkladačky, nové rozvody v sociálkach škôl a zároveň zatekajúce a nezateplené fasádne steny za nimi. Potemkiáda. Tieto štátne dary sa stali jedinou možnosťou, ako si obec zabezpečí nejakú tú finančnú záplatu na jej majetku, tak hor sa na ne. Žiaľ je to tak.

Tak ako nezmyselne nastavený daňový systém, či DPH ako živná pôda pre podvody, kriminalitu, dotačný systém, čo zrodil agrobarónov na dotáciách na pôdu, čo nevytvárajú hodnoty, len papajú dotácie, energetická lobby čo nám žerie naše lesy, to všetko pekne schované pod rozvojové trendy, podporné programy, dotácie, akože zelené prístupy a energie. Pre vyvolených. V skutočnosti krádeže storočia. Škody spôsobené dlhodobou zlou činnosťou človeka zvalené na chudáka chrobáka, čo len upratuje nahromadený bodrel po ľahostajnosti a hlúposti človeka. A to všetko dokonca napĺňa priaznivé a skresľujúce čísla o životnej úrovni, predkladané nám ako HDP. Ekonomický ukazovateľ, produkt, ktorý skrýva vybitú prírodu, chémiu v našich útrobách, varovné onkologické čísla, čo si následne vykupujeme žltými narcismi - odpustkami v boji proti rakovine.

Vývin, taký aký tu funguje je sinusovkou húpajúcou sa na vlnách pokusov a omylov. Objavujeme teplú vodu, keď sa vraciame ku gazdovským princípom hospodárenia, obrábania pôdy a chovu, uchovávania si živín a vody v krajine, kde žijeme. Objavujeme tu hodnoty ľudí, ktorých riešenia by sme mali mať stále pred sebou ako encyklopédiu múdrosti a nemusí to byť len povedzme baťovský, či čisto ekologický či environmentálny princíp. Existuje tu množstvo zdravo uvažujúcich ľudí, bojujúcich za trvalo udržateľnú budúcnosť tejto planéty. Len nie sú v politike a tak zostávajú rojkami niekde v úzadí a spoločnosť o nich nevie a nevie ohodnotiť, ani ich prínos, sú predmetom posmeškov a útokov, prepadajú sitami pravidiel hodnotenia nastaveným súčasným konzumným pohľadom na svet.

A STÁLE VIAC ZO ZEMI BERIEME NEŽ JEJ VRACIAME. Výsledok je úplne jednoznačný...

Spoločnosť sa zacyklila a funguje na biznis plánoch tých, ktorým to zatiaľ vyhovuje. Potrvá, kým aj oni, prídu na to, že sa nedá odizolovať od spoločného vzduchu a že rovnaký osud poškodeného človeka stihne aj ich.

Takže toto je svet, ktorý sa nám tu podsúva v priaznivých koncoročných číslach. Obávam sa, že nastávajúci rok nebude o nič priaznivejší než tie predchádzajúce, lebo, ak to čitateľ pochopil, že nehovorím o číslach, ale o realite a kvalite života. Tá sa číslami asi ťažko vyjadruje.

PF?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.